Root Bridges

 

Prírodné zoskupenia a kompozície rozľahlej krajiny v indických horách sú pre Janu Bednárovú zatiaľ nevyčerpaným zdrojom inšpirácie. Bohatosť a rozmanitosť niekedy až sugestívnych usporiadaní prírodnej vegetácie autorka dlhodobo vníma ako východiskový prvok  svojej tvorby.


Pre autentické zachytenie videného a zažitého preferuje Bednárová plenérovú tvorbu. Spôsob, akým pozoruje prírodu, nie je len fascinácia novým prostredím z pozície dočasného návštevníka. Jej dlhodobé splynutie s krajinou vedie až k procesu splynutia, mentálneho ponorenia sa, kedy nastáva priestor pre dôkladné a uvážené pozorovanie a zaznamenanie unikátnych krajinných kompozícií. Táto kontemplácia v procese tvorby sa odráža aj pri vnímaní malieb ako konzistentného celku a podnecuje v divákovi pocit transcendencie a hlbokej imerzie.


Bednárová však nezobrazuje prírodu preto, aby ju pre diváka prikrášlila. Nemá na to dôvod. Neukazuje nám  ľúbivé scény, ale surovú, nezdobenú prírodu. „Krása ňou len prešla“, akoby povedal Paul Klee. Cez korene a koreňové štruktúry, ktoré autorka počas svojich ciest pozoruje, akoby prijímala poznanie a energiu, ktoré cez ňu prúdia priamo na plátno bez rušivých vonkajších vplyvov.


Jedným z cyklicky sa opakujúcich momentov v aktuálnej tvorbe Jany Bednárovej je vnímanie usporiadania koreňových systémov, ktorých zložitá štruktúra rastu vytvára premostenia. Tieto koreňové mosty sú špecifickým javom v oblasti indickej Meghalaye, kde autorka žije. Po stáročia ich vytvárajú  miestni obyvatelia, ktorí z poddajných koreňov gumových figovníkov vytrvalo splietajú zložité štruktúry.  Ľudská bytosť sa do systému prírody infiltrovala práve ich upravovaním do podoby mostov, aby si tak človek uľahčil prechod cez potoky a rieky. Žiadne umelé budovanie a žiadne stavebné zásahy bez ničenia a výrubov stromov. V splynutí a súlade s prírodou sa vedia tamojší obyvatelia prispôsobiť jej zákonom a pravidlám.

 
Zdĺhavý a vytrvalý proces pletenia koreňových systémov vypovedá o pokore, s akou sa človek dokáže s prírodou stotožniť. Väčšinou vnímame korene ako niečo, čo je neviditeľné pod zemou, no aj napriek tomu sú nevyhnutné pre získavanie živín pre rast stromu. Koreňové systémy, ktoré objavuje a zobrazuje Bednárová, sú však nad povrchom, sú viditeľné, akoby nám chceli zdôrazniť svoju dôležitosť v rámci ekosystému. Vnímajúc koreň ako archetyp zdroja, neviditeľného a väčšinou podzemného pôvodcu toho, čo je nad povrchom, Bednárová vo svojich obrazoch odhaľuje ich nový archetypálny význam: nový prototyp symbiózy, artefakt vytvorený prírodou a dotvorený ľudskou činnosťou.
Inštaláciu výstavy a pocit imerzie dotvára aj field recording okolitých zvukov, ktoré obklopovali autorku počas procesu tvorby v pralese.  Vstupom do galerijného priestoru sa divák ocitá pred autentickou scénou organického usporiadania Meghalayskej prírody. Zúčastňuje sa tak medznej konfrontácie s mestským prostredím, ktoré je tou jeho „každodennou džungľou“.

 

Martina Ivičič